romanlaml

Bývalý poradca Zuzany Čaputovej Marián Leško v rozhovore pre Denník N okrem iného povedal: „Vidím, že už je najvyšší čas povedať niečo, čo som ešte doteraz nepovedal. Ako poradca v prezidentskej kancelárii a človek, ktorý mal bezpečnostnú previerku, som mohol čítať správy, ktoré posielala SIS za šéfovania Vladimíra Pčolinského a Michala Aláča ústavným činiteľom. A môžem povedať jedno. Hlavný dôvod, prečo sú tie správy utajené, je, aby sa ľudia nedozvedeli prázdne blufy a to, aké ničím neodôvodnené drísty posiela tajná služba – aspoň v oblasti, ktorou sa ja zaoberám – ústavným činiteľom. Keď som si tie správy prečítal, tak som nevychádzal z úžasu, ako môže na bezobsažný bluf takého charakteru niekto napísať na prvú stranu: informácia je vysoko vierohodná. Neveril som jedinému slovu z tej správy. Nevidím dôvod, prečo by tá správa mala byť tajná – tam nič tajné nebolo. Keby sa odtajnila, tak všetci ľudia na Slovensku by mali obrovský plezír, čo SIS vydáva za vierohodnú informáciu. Keby niekto s podobným článkom prišiel za editorom alebo vedúcim vydania v serióznom médiu, ako Denník N, SME, Aktuality, Markíza, RTVS, TV JOJ, tak ho ženú svinským krokom: toto bolo poslednýkrát, čo si nám také hlúposti podsúval. Ale do utajenej správy SIS si môžu písať kraviny najväčšieho charakteru a najhrubšieho zrna a všetci sa tvária: Ó, tajná správa.“

Je to tvrdenie závažné a z hľadiska nezainteresovaného človeka neoveriteľné. Je celkom možné, že Leško má pravdu a skutočne dostávali „drísty“ a „hlúposti“. Celkom logicky ale z jeho tvrdení vyplývajú ďalšie otázky. Ako je možné, že také informácie dostávali a čo s tým urobili?

Spravodajská služba nie je žiadnou nezávislou entitou, ktorá pôsobí v nejakom špecifickom čase a priestore. Je to jeden z tradičných nástrojov bezpečnostnej a zahraničnej politiky prakticky každej krajiny vo svete. Podstata jej činnosti, ako aj podstata činnosti SIS, je obsiahnutá priamo v jej názvu. Je to SLUŽBA, ktorá poskytuje INFORMÁCIE. Jej utajovaný spôsob činnosti je len spôsobom, umožňujúcim preniknúť aj za hranice toho verejného a podľa možností sa dozvedieť to, čo je pre politikov na čele štátu relevantné.

Podstatou činnosti SIS je získavať, spracovávať a poskytovať informácie. SIS môže odpočúvať a sledovať, nemá ale kompetencie vyšetrovať, vypočúvať, zbierať dôkazy a podobné kroky, ktoré sa robia pri policajnom vyšetrovaní. Nie je preto možné považovať spravodajské informácie za dôkazový materiál. Pokiaľ spravodajské informácie obsahujú indície o trestnej činnosti, je už na orgánoch činných v trestnom konaní, aby sa s nimi ďalej zaoberali.

Zameranie činnosti služby určujú politici a služba by mala robiť to, čo od nej politici požadujú. Znamená to, že politici musia (respektíve mali by) povedať, na ktoré problémy, na ktoré oblasti, na ktoré štáty sa má služba zamerať. Pokiaľ to politici nevedia, nedokážu, alebo to urobia zle, potom to má, samozrejme, negatívne dopady aj na fungovanie služby.

Keď sa ukáže, že služba v niečom zlyháva, alebo že si neplní svoje úlohy, musia opäť politici prijať opatrenia (personálne, štrukturálne, legislatívne) na nápravu. Nikto iný to urobiť nemôže. Samozrejme, že prax je vždy rozmanitejšia a komplikovanejšia, ako zámery a predstavy. Nič nefunguje ideálne a riešenie problémov je súčasťou fungovania každej štruktúry. V konečnom dôsledku si ale každý závažnejší problém spravodajských služieb skutočne vyžaduje politické riešenie.

Základnou podmienkou dobrého fungovania spravodajských služieb je to, aby politici vedeli a chápali, čo služba robí, čo môže a čo nemôže, a čo oni môžu od služieb vyžadovať a očakávať. Zákony, podľa ktorých služby fungujú, úlohy a zameranie služieb, ako aj personálne obsadenie ich vedenia sú politickými rozhodnutiami! Pokiaľ do čela spravodajskej služby dosadia odborne neznalého politického nominanta, pokiaľ ich spravodajská služba zaujíma len ako nástroj politického súperenia, ktorý môžu využiť proti svojmu politickému oponentovi, nie je možné očakávať, že služba bude pôsobiť lepšie, než ako ju dokážu oni smerovať a „úlohovať“.

Marián Leško, ktorý bol poradcom pre vnútornú  politiku Zuzany Čaputovej od roku 2019 do konca októbra 2021, ale ponúka do veľkej miery iný pohľad. Spravodajská služba posiela politikom „bezobsažné blufy“ a on, ako poradca hlavy štátu, ich útrpne znášal. Leško prezentuje adresátov spravodajských informácii ako pasívnych prijímateľov správ, čo je presne ten „bezobsažný bluf“, o ktorom hovorí. Pokiaľ boli spravodajské informácie od SIS zlé, bývalá vládna koalícia spolu s prezidentkou mali povinnosť takýto problém riešiť a mali na to aj dostatočné nástroje. Bola to najmä ich zodpovednosť už aj preto, že Pčolinský a Aláč sa stali riaditeľmi SIS na návrh ich vlády a do funkcie ich vymenovala Zuzana Čaputová. Bolo by tak zaujímavé aj vedieť, čo Leško hlave štátu v súvislosti s ich vymenovaním radil.

Bývalá koalícia sa v súvislosti s ich vymenovaním do funkcii vyhovára, že to bola nominácia Borisa Kollára. Lenže to, že riaditeľ SIS bude v gescii Sme rodina, bolo rozhodnutie Matoviča, Hegera, Remišovej, Sulíka a ďalších. Toto ich rozhodnutie odobrila aj hlava štátu a vôbec to nemusela urobiť. Mohla a mala povedať, že najmä v prípade Pčolinského žiada, aby bol do funkcie  navrhnutý nielen politicky prijateľný človek, ale najmä s odbornými a morálnymi predpokladmi túto funkciu zvládnuť. Neurobila to a jej bývalý poradca sa teraz pohoršuje nad výsledkom aj jej rozhodnutí.

Ďalším aspektom problému je zadávanie úloh SIS. Podľa zákona jej úlohy stanovuje Bezpečnostná rada SR prostredníctvom svojho predsedu, ktorým je premiér. Komunikovala kancelária prezidenta o tomto zlom fungovaní SIS s premiérmi Matovičom a Hegerom? Povedala, čo je zlé a že je to potrebné zmeniť? Nevieme; ale vieme, že podľa Leška to po celú  dobu jeho poradenskej činnosti bolo zlé. Tak kto za to môže?

Súčasťou práce spravodajských služieb je aj takzvaná spätná väzba, čo znamená, že užívateľ dá spracovateľovi spätnú väzbu o význame, respektíve užitočnosti jeho výstupu pre svoju činnosť. Z vyjadrenia Leška nie je zrejmé, či niečo také urobil, inicioval alebo sa aspoň pokúsil.

Keď hovorí, že SIS počas jeho pôsobenia u hlavy štátu posielala „drísty“, mali to riešiť! Pokiaľ si SIS neplní svoje úlohy, politici majú dostatok nástrojov, aby prijali opatrenia na nápravu. Má vedenie, ktoré je možné kedykoľvek vymeniť. Dostáva úlohy a zadania od politikov. Lenže to by sa o fungovanie služby museli skutočne zaujímať, vedieť, čo od nej môžu chcieť, a nie ich považovať za nástroj ich politického boja! Pokiaľ Čaputová dostávala bezcenné informácie od SIS a nič s tým neurobila, je to aj jej zodpovednosť. Politická nominácia kohokoľvek na akúkoľvek funkciu nie je prírodný zákon. Je to len rozhodnutie niektorých ľudí, ktoré sa neskôr môže ukázať ako chybné a v tom prípade je potrebné ho napraviť. A nie skoro po dvoch rokoch nariekať v novinách, aké to bolo strašné a tváriť sa, že to išlo nejako pomimo. Nešlo, to bola a je zodpovednosť vlády a aj prezidentky, ktorej poradcom pre vnútornú politiku bol Marián Leško.

To sa ale nestalo a Leško vlastne priznáva zlyhanie politických elít vrátane prezidentky v procese smerovania a určovania úloh SIS. Vôbec mu nedochádza, že touto kritikou SIS len potvrdzuje výhrady voči schopnosti Čaputovej stáť na čele štátu a výhrady voči bývalej vládnej koalícii, že nedokáže štát spravovať.

Otázkou samozrejme je aj to, prečo začal Leško rozprávať o blufoch a hlúpostiach z produkcie SIS až teraz? Nie je to náhodou preto, lebo práve teraz je hlavnou  úlohou pri ochrane Hamrana a „našich chlapcov“ urobiť SIS čo najviac nedôveryhodnou? Som si istý, že keby SIS nevypustila svoju povestnú správu o manipulovaní vyšetrovaní, Leško by takto nehovoril.

Rozhovor s ním videla Monika Tódova, ktorá už v tom má dávnejšie jasno a písala: „Pre tento štát by bolo lepšie, keby táto inštitúcia bola nefunkčná. Slovenská informačná služba je úrad, ktorý treba rozpustiť a postaviť nanovo. Ak tu chvíľu nebude, štátu to len prospeje. Je to už roky len hanba, ale raz sa od toho dna musíme odraziť.“  Jej šéf Maútš Kostolný, taktiež jeden z odborníkov na všetko, písal, že „SIS funguje ako mafiánska štruktúra“. Je skutočne fascinujúce s akou ľahkosťou vedia niektorí novinári nájsť riešenia všetkého a najmä toho, čomu vôbec nerozumejú. Vo fungovaní spravodajských služieb, ako aj vo fungovaní všetkých orgánov štátu sa dajú nájsť veľké problémy. Tieto je potrebné odhaľovať a naprávať. Musí ísť ale o problémy skutočné a nie také, ktoré si vymyslí nejaký novinár. Áno máme napríklad stále nedoriešené tunelovanie vojenského spravodajstva, nejasné pozadie trestných stíhaní Mikulca a Naďa, neprimerane veľké majetky Balciara, ako aj pochybnosti okolo poslanca Lukáša Kyselicu, kde stále nie je vysvetlené, či bol v čase volebnej kampane a posledných parlamentných volieb príslušníkom Vojenského spravodajstva a pokiaľ áno, ako to bolo možné? Ono to totiž smrdí nie len porušením zákona, ale vyvoláva aj ďalšie rôzne podozrenia. Napríklad prečo vtedajší riaditeľ VS Balciar ignoroval/toleroval účasť (údajného) príslušníka VS na kandidátke OĽaNO?? Prečo o tomto nepíše DenníkN?

Z hľadiska záujmov Tódové a spol. sa až tak nehodí ponúknuť komplexný obraz problému, že posledných dvoch riaditeľov SIS vymenovala do funkcie Zuzana Čaputová a že aj ona má tak spoluzodpovednosť sa súčasnú situáciu. Ich úlohou je upriamiť pozornosť verejnosti tým správnym smerom a prinášať len tie informácie, ktoré sa hodia do požadovaného príbehu.

Pokiaľ si SIS zle plnila svoje úlohy, mala hlava štátu a jej tím dostatok možností, ako na tento problém upozorniť a podieľať sa na jeho riešení. Pokiaľ to neurobili a tolerovali tento stav, tak Leško svojim výlevom len potvrdil pochybnosti o schopnostiach bývalej vládnej garnitúry, ako aj hlavy štátu a jej okolia, do ktorého aj Leško patril.

/Kratšia verzia tohto článku bola publikovana na portáli www.noveslovo.eu/