romanlaml

Pred niekoľkými dňami Boris Zala v svojom komentári v Pravde napísal, že chvat pri rušení špeciálnej prokuratúry môže ohroziť víťazstvo Pellegriniho v prezidentských voľbách. „Korčokovi sa dostáva do rúk nečakaná zbraň: argument, že Smer a Fico nemôžu a nesmú ovládnuť všetky orgány moci. Prezident ako posledná bariéra tohto úsilia a poistka. Keby som chcel prehru Pellegriniho v prezidentských voľbách, nerobil by som to inak, ako to robí Šutaj Eštok s „čurilovcami“ a Fico s Úradom špeciálnej prokuratúry. Smer už takto pobabral dvoje prezidentské voľby: tie Ficove a aj tie Šefčovičove. Prekazí aj tie Pellegriniho?“ (https://nazory.pravda.sk/analyzy-a-postrehy/clanok/691209-urad-specialnej-prokuratury-vec-politicka/)

Táto úvaha má logiku a dokonca je možné, že pre Fica nemusí byť prezident Pellegrini ten najvýhodnejší variant. Tých dôvodov je niekoľko.

Každý politik má v sebe túžbu po moci a úspechu. Nie je na tom nič zlé a bez toho by asi nebol politikom. Fico sa právom hrdí, že je štvornásobným premiérom. Na ten povestný piedestál hlavy štátu ale nevystúpil. V politike je možné všetko, stačí sa len pozrieť na impozantný návrat Miloša Zemana, ale Fico je natoľko vyhranene vnímaná osobnosť, že k podobný scenár je v jeho prípade málo pravdepodobný. Prípadný úspech Pellegriniho môže mať pre Fica trpkú príchuť v tom, že pred pár rokmi málo známy politik a jeden z mnohých v jeho pozadí, ktorý sa stal z jeho vôle predsedom vlády a ktorý bol považovaný len za jeho dočasnú náhradu, sa dokázal vymaniť z jeho tieňa a dokázal to, čo bolo Ficovi odopreté. Aj vrcholový politik je len človek, ktorý má emócie a tieto sú často výrazne spojené práve s jeho politickým pôsobením. Fico samozrejme svojho koaličného partnera oficiálne podporuje, ale nie je vylúčené, že v kútiku duše by ho tento Pellegriniho úspech škrel.

Slovenský prezident nemá veľa právomocí, ale v určitých, najmä politicky kritických situáciách, zohráva dôležitú úlohu. Zažili sme to nedávno po páde Hegerovej vlády. Okrem svojich kompetencii môže hlava štátu pôsobiť nepriamo, silou svojho mandátu a svojou osobnosťou. Z tohto pohľadu poslední prezidenti nedokázali prekročiť svoj politický tieň a ich pôsobenie bolo v prospech tej ich strany politického spektra. V krízových situáciách sa prejavila ich politická neskúsenosť, čoho príkladom bola neschopnosť, respektíve neochota Zuzany Čaputovej dosiahnuť skorší termín predčasných parlamentných volieb, alebo odvolanie ministra vnútra Šimka. Peter Pellegrini strávil veľkú časť svojej politickej kariéry v Smere a po svojom odchode dokázal v relatívne krátkej dobe vybudovať samostatnú úspešnú stranu. Zjednodušený predpoklad, že Pellegrini bude poslušný  nástroj v rukách Fica už vyvrátil samotný politický vývoj a reálna politika naopak ukazuje, že Pellegrini je schopný samostatnej politiky. Jeho prípadný úspech v prezidentských voľbách by len posilnil jeho autonómne postavenie a Fico by v podstate nemal silné páky, ako na neho pôsobiť. Obdoba konfliktu Mečiar – Kováč by sa mohla zopakovať. Kováč taktiež vyšiel od Mečiara, ale dokázal sa správať autonómne a výrazne ovplyvnil politický vývoj na Slovensku. Pellegrini nie je neskúsený politik, ktorý prezidentským postom začína svoju politickú kariéru. Pellegrini veľkú časť svojho života prežil v rôznych funkciách a veľmi dobré vie, ako štát funguje a jeho silnou stránkou je aj politický marketing.  Prípadný nesúlad medzi Ficom a Pellegrinim, ktorý by mohol prerásť do určitého konfliktu,  by poškodil snahu o úspech Smeru v ďalších voľbách. Línia sporu by sa totiž tiahla neprieč prelínajúcim sa spektrom ľavicových voličov a s veľkou pravdepodobnosťou by to malo negatívny dopad na volebné preferencie ľavice ako celku.

V sporoch Fica s Kiskom a Čaputovou bola na jeho strane výhoda politickej skúsenosti a tieto konflikty odrážali aj politické rozdelenie voličov. Bol to len ďalší front boja medzi dvomi stranami politického spektra a Ficovi sa darilo tieto spory využívať vo svoj prospech. Podobný scenár by sa dal predpokladať aj v prípade úspešnej prezidentskej kandidatúry Korčoka. Aj v tomto prípade by línia sporu viedla medzi už jednoznačne vyhranenými politickými tábormi. Korčok síce nie je politický nováčik, ako boli jeho predchodcovia, ale jeho politické skúsenosti sú najmä z oblasti diplomacie. Toto by na jednu stranu bola jeho veľká výhoda z hľadiska medzinárodného pôsobenia hlavy štátu, ale z hľadiska vnútropolitických sporov by to mohlo byť skôr naopak. Korčok, ako celoživotný diplomat ma zaužívané určité spôsoby myslenia, komunikácie, správania, rokovania a podobne, ktoré v mnohých ohľadoch nie sú kompatibilné s tým, ako funguje vnútropolitický boj na Slovensku. Je otázne, či by bol Korčok schopný alebo ochotný prispôsobiť sa našim reáliám tak, aby mohol byť úspešný. Jeho nedávne odmietnutie byť volebným lídrom Sasky skôr ukazuje, že chuť na toto nemá. V pozícii prezidenta sa ale podobným stretom nebude dať vyhnúť a pre Korčoka to nemusia byť  situácie, v ktorých sa dokáže dobre orientovať. Pozícia prezidenta totiž nie je až tak formálna a po všetkých stránkach príjemná, ako si mysleli Kiska aj Čaputová a jedno volebné obdobie v tejto pozícii im stačilo.

Je preto celkom možné, že zo strategického politického výhľadu nemusí byť pre Fica až tak výhodné prípadné víťazstvo Pellegriniho v prezidentských voľbách. Je totiž veľmi pravdepodobné, že k niektorým politickým stretom medzi Ficom ako premiérom a Pellegrinim ako hlavou štátu dôjde a z hľadiska ďalšieho politického vývoja Fico nebude môcť použiť obvyklé konfrontačné politické prístupy. Peter Pellegrini by taktiež bol ďaleko ťažší súper než Kiska alebo Čaputová a pravdepodobné aj ako Korčok. Takýto spor by taktiež poškodil deklarovaný zámer Fica zvíťaziť aj v ďalších parlamentných voľbách.