romanlaml

Zdanlivo nesúvisiaci problém, môže byť zrkadlom pre našu opozíciu. Európania sa v rámci Európskej únie rozhodli, že nechcú striedanie letného a zimného času. Teraz sa ale nedokážu dohodnúť, ktorý z týchto časov si ponechať. Vieme čo nechceme, ale dohoda na tom čo chceme už nie je. Pripomína to situáciu s našou opozíciou, ktorá sa dokázala dohodnúť že nechce Fica, ale na tom čo chce, už taká dohoda nie je. Názorne to ukázala nedávna tlačová konferencia opozičných strán, kde Sulík spoločný postoj proti Ficovi podával ako úspech opozičnej spolupráce. Zabudol len na to, že opozičné strany sú proti Ficovi od posledných parlamentných volieb a že odpor proti Ficovi nie je nič nové. Lenže čo ponúkajú iné a lepšie? Situácia u nás sa z pohľadu schopnosti opozície podobá situácii v Poľsku. Po nedávnych poľských voľbách Tomasz Oryński v Britských listoch napísal: „Na to, abyste zvítězili ve volbách, nestačí strašit voliče stranou Právo a spravedlnost. Voliči chtějí slyšet konkrétní návrhy ohledně toho, jak Polsko změnit.“ Rôznych návrhov počujeme od jednotlivých opozičných strán relatívne veľa, spoločných už ale menej a všetky sa pohybujú na všeobecnej úrovni boja proti korupcii, lepšieho zdravotníctva, školstva a podobne. Opozícia odmieta Fica, ale namiesto neho zatiaľ ponúka najmä vlastný spor o registrované partnerstvá.

Zaujímavou formou opozičnej komunikácie je takzvaná dohoda o neútočení. Najmä v kontexte boja opozície za „slušné Slovensko“ je zvláštne, prečo slušní ľudia musia uzatvárať dohody o neútočení. Nie je to snáď už súčasťou slušnosti ako takej? Z opozičného spektra vzišla aj súčasná prezidentka Čaputová a je skutočnosťou, že dokázala svoju volebnú kampaň viesť kultivovaným spôsobom, bez agresivity a invektív. Je škoda, že v našej politike je tento spôsob politickej prezentácie veľmi zriedkavý.

Kritika opozície ale neznamená podporu vládnej koalície. Aj tu sa dá využiť výstižný citát z pera Sama Marca: „Mečiar to vybudoval, Dzurinda využíval a Fico zdokonalil“. Na súčasnom stave Slovenska sa podpísali všetky politické garnitúry od vzniku štátu. Čiernobiele videnie sveta, jeho delenie na dobrých a zlých, je možno pre niekoho lákavé, ale nie je pravdivé. Opozícia nepredstavuje klub spravodlivých a v politickom pôsobení mnohých koaličných aj opozičných politikov nájdeme problematické a kontroverzné skutočnosti. Opozícia tvrdí, že Slovensko je na tom tak zle, že potrebuje zmenu moci v ich prospech. Ich postoj je postojom pesimistu z pôvabnej anekdoty. „Aký je rozdiel medzi optimistom a pesimistom? Pesimista tvrdí, že je to tak zlé, že už to horšie byť nemôže. Optimista hovorí, ale môže“. Aj tak je možné sa pozerať na mocenské ambície súčasnej opozície.