Čaputová nemusí byť novým Kiskom (niekoľko poznámok k voľbám)

21. marca 2019 08:30, Prečítané 3 104x, Roman Laml, Nezaradené

Čaputová aj Šefčovič majú veľmi blízke názory na zahranično-politické smerovanie Slovenska. Z tohto pohľadu je pozitívne, že toto nebude predmetom volebnej kampane a vyhneme sa tak šíreniu konšpiračných teórií a rôznych mýtov o (ne)suverenite Slovenska. Súčasne je ale potrebné povedať, že najmä v oblasti zahraničnej politiky štátu má prezident ústavou dané kompetencie. Bolo by preto dobré vedieť, aké majú obaja kandidáti postoje ku konkrétnym problémom, ako napríklad k Rusku, Sýrii, Venezuele alebo k aktuálne diskutovanej obrannej dohode s USA.
Čaputová sa hlási ku Kiskovi, ale nemusí byť druhým Kiskom. Je politička a nehrá Kiskovu hru na „nepolitickú“ hlavu štátu. Na rozdiel od Kisku má politickú identitu, pôsobí autenticky a dokáže sa kultivovane, neurážajúco vymedziť voči protivníkovi. Toto sú ale všetko vonkajšie znaky, jej skutočné politické schopnosti ukáže až konfrontácia s politickou realitou Slovenska.
V prípade jej volebného víťazstva bude veľmi dôležité, akým spôsobom bude vstupovať do vnútornej politiky, či sa ako Kiska nechá vtiahnuť do politických sporov. Kiska na úder odpovedal úderom a rád pridal aj niečo naviac. Postupne sa z prezidenta SR stal prezidentom opozície. Možno nebol iniciátorom tohto posunu, ale pristúpil na túto hru. Čaputová zatiaľ ukazuje, že dokáže zostať nad vecou, ale realitu ukáže až čas. Významným signálom jej prístupu bude aj to, akým okolím sa obklopí. Či bude tak jednostranné ako u súčasného prezidenta, alebo či dá v svojej blízkosti priestor aj ľuďom, ktorí majú iné politické videnie sveta a ktorí jej umožnia vidieť problémy aj z iných uhlov pohľadu.
Šefčovičov priestor na politické vymedzenia sa voči Čaputovej nie je veľký a jeho akcent na konzervatívne a kresťanské hodnoty nemusí byť úspešný. Pre voličov týchto hodnôt nemusí byť dôveryhodný a súčasne môže stratiť aj časť súčasných voličov. Šefčovič totiž v podstate nedeklaruje svoju príslušnosť k sociálnej demokracii, kam patrí jeho voličská základňa.
Je na zamyslenie, či by jeho snaha o vymedzenie sa voči svoje súperke nemala byť skôr viac pragmatická, ako ideologická. Jeho skúsenosti a medzinárodná kredibilita sú nepopierateľné. Skôr ako boj o voličov Kotlebu a Harabina, ktorý ho ideovo posúva mimo jeho politickej identity, by stálo za úvahu bojovať o voliča ktorý nevolil. Volebná účasť bola nízka a viac ako 50% oprávnených voličov k voľbám neprišlo. Je pravdepodobné, že volebný potenciál Čaputovej sa už naplno prejavil a jej mobilizačný potenciál nie je veľký. U Šefčoviča toto nemusí platiť. Smer sa prezentuje ako strana, ktorá má celoštátnu regionálnu štruktúru. Teraz by tieto štruktúry mali mobilizovať voličov, aby prišli k voľbám. Otázne je, či sú regionálne štruktúry Smeru skutočne politicky funkčné.
Čaputová nie je len alternatívou Smeru, ale aj súčasných opozičných strán. Úspech Čaputovej a predpokladané dopady na popularitu Progresívneho Slovenska neoslabia až tak Smer, ale najmä SaS a OĽANO. Ich plesanie nad úspechom Čaputovej je radosť nad vlastným hrobom. Z tohto pohľadu sa tu možno začína tvoriť skutočná alternatíva Smeru, ktorá nebude len politickým kabaretom, ale serióznou politickou silou. Únava zo Smeru totiž napriek niektorým očakávaniam neposilňuje súčasnú opozíciu. To naznačuje čakanie značnej časti spoločnosti na reálnu, nie fiktívnu, politickú alternatívu.
Je škoda, že politické strany nedokázali vyprodukovať dôveryhodného politického kandidáta z vlastných radov. Najmä opozičné strany už po druhýkrát vsádzajú na kandidáta bez politickej minulosti. Priznávajú tak svoju personálnu slabosť, ktorá potvrdzuje ich malú schopnosť byť reálnou alternatívou Smeru. Začínať politickú kariéru od najvyššieho postu ústavného činiteľa je zlým signálom o stave našej politiky. Post prezidenta republiky by mal byť vrcholom politickej kariéry a nie jej začiatkom.
Zo strany niektorých médií a politikov sa politika prezentuje ako zápas dobra so zlom a veľká časť spoločnosti tejto rozprávke podlieha. Predstava, že výmena politickej garnitúry dokáže eliminovať záujmy držiteľov ekonomickej moci je klamlivá. Po každom volebnom období, kde sa tieto nerealistické očakávania o rýchlej zmene spoločenských pomerov nenaplnia, vzniká ďalšia skupina sklamaných a nespokojných z ktorých potom čerpá Kotleba a Harabin.
Volebná účasť bola nízka napriek tomu, že prezidentské voľby sú ideálne pre identifikáciu voliča so svojou hodnotovou orientáciou. Neponúkajú strany, programy a rozsiahle kandidátky. Ponúkajú osobnosti od liberálov cez konzervatívcov až ku krajnej pravici a z aktuálnej ponuky si v podstate každý mohol vybrať osobnosť podľa svojich predstáv. Ani toto ale viac ako polovicu voličov nezaujalo. Je preto pravdepodobné, že nás zakrátko v podobne eurovolieb čaká ďalšia medzinárodná blamáž s rekordne nízkou účasťou. Ak voličov nezaujímajú voľby prezidenta republiky je ťažko predpokladať, že pôjdu k voľbám do európskeho parlamentu, význam ktorých veľká časť voličov nechápe a ktorým väčšina strán venuje malú pozornosť.