romanlaml

Osoba Petra Tótha sa stala vďačným námetom pre veľkú časť médií. Jeho spojenie s Kočnerom budí zaslúženú pozornosť. Je potrebné poznať všetky súvislosti, ktoré môžu osvetliť pozadie Kočnerovho podnikania, pôsobenia a vplyvu. Jedna vec je ale venovať pozornosť samotnému problému, samozrejme aj v širších súvislostiach a druhá vec je na základe vzťahu s Kočnerom zabaliť celého Tótha do jednej krabice a túto potom s moralizujúcim odporom odhodiť.

Osobitne v tomto smere zaujal komentár Nataši Holinovej z Denníka N – Kto si pustil agenta Tótha do kožucha?. Len na okraj poznamenávam, že  autorka si mohla naštudovať základné informácie o spravodajských službách na Slovensku a dozvedela by sa, že P. Tóth žiadnym agentom nebol a že týchto u nás máme len v amerických filmoch. Ale objektívne je potrebné uznať, že u väčšiny slovenských novinárov je neznalosť problematiky základnou kvalifikačnou podmienkou, pretože potom by nemohli písať skoro o ničom. Z jej zbytočného komentára ma ale zaujala najmä jedna myšlienka „…knihy Petra Tótha do slušného vydavateľstva nepatria…“, ktorá bola ďalej rozvinutá „…O kauze Cervanová si môže myslieť každý, čo len chce…No myslieť si o tejto kauze čokoľvek na základe informácií od Petra Tótha je príznakom mdlého rozumu.“ Tak tu sa rád k svojmu mdlému rozumu hlásim, pretože som si aj na základe týchto jeho kníh názor urobil. A to najmä preto, že na rozdiel od konšpiračných a účelových novinových článkov napísal argumentačne podložené knihy. Autorka neuvádza žiadny racionálny argument, prečo je zlé tieto knihy akceptovať. Recenzia knihy na jednom riadku je skutočne už vysoká literárna, ale najmä obsahová kritika. Vychádza len z primitívnej logiky, že Tóth sa zaplietol s Kočnerom, preto podľa jej názoru nepatrí do spoločnosti „slušných ľudí“ a preto je potrebné všetko čo s ním súvisí odmietať. Nie je to tak. Tóth možno pre niekoho nie je slušný človek, ale jeho spojenie s Kočnerom nemôže negovať jeho prácu pri páde mečiarizmu, alebo už v spomínanej kauze Cervanová. Svet, ani ľudia nie sú čiernobiely a v celých dejinách sa nájde veľa príkladov.

Jeden z mnohých je Karel Sabina, ktorý ako český novinár a revolucionár z roku 1848 bol pôvodne odsúdený na smrť a neskôr mu bol trest zmenený na 18 ročný žalár. Na samotke strávil tri roky a vo väzení strávil približne 10 rokov. Neskôr vyšla najavo jeho udavačská činnosť   a zomrel celospoločensky odvrhnutý a v chudobe. Robotník, ktorý rečnil na jeho pohrebe povedal, že keby bol skutočne udavač, on by bol vo väzení. Spisovateľ Jakub Arbes napísal, že Sabina „i s nesmazatelným Kainovým znamením na čele zasloužil se o národ nepoměrně více, nežli sto jiných velebných diletantíčků“. Pointa vo vzťahu k Holinovej úvahe je ale najmä v tom, že Sabina napísal libreto asi k najpopulárnejšej českej opere Prodaná nevěsta. Táto by ale podľa logiky Holinovej mala byť vyškrtnutá z českej kultúry, pretože libreto napísal udavač, respektíve človek, ktorý nepatrí do „slušnej spoločnosti“.

Priznám sa, že pri čítaní jej a podobných názorov mi bolo smutno. Je potrebné a správne odsudzovať zlé skutky, ale je nesprávne zovšeobecňovať a paušalizovať. Keďže nechcem byť neslušný, použijem na adresu autorky slová bojovníka za slušné Slovensko, poradcu prezidenta SR Rada Baťa (tieto principiálne nemôžu byť neslušné), ktoré napísal na facebooku na adresu ministerky kultúry „nekonečná tupota“.