romanlaml

Pri sledovaní médií a vyjadrení politikov vzniká dojem, že najväčším svetovým problémom v oblasti ľudských práv je osud Alexeja Navaľného. Problém to samozrejme je a prístup ruských orgánov vyvoláva oprávnené pochybnosti, ktoré rezonovali aj na pôde OSN. Otázkou ale je, prečo obdobná pozornosť a deklarovaná zásadovosť politikov nie je uplatňovaná aj v iných prípadoch.

Navaľný je označovaný zo strany EÚ a USA za politického väzňa a požaduje sa jeho prepustenie. Tento postoj má svoje opodstatnenie aj keď existujú argumenty o reálnej ekonomickej trestnej činnosti Navaľného ešte v jeho predpolitickom období. Štáty EÚ by ale v rámci svojej deklarovanej hodnotovej politiky nemali zabúdať napríklad na osud deviatich väznených katalánskych politikov, ktorých odsúdenie je v priamej súvislosti s  referendom o samostatnosti Katalánska. Nie je dôležité, či súhlasíme alebo nesúhlasíme s ich názory a postupy, v konečnom dôsledku ale boli odsúdení za svoju politickú činnosť.

Mimo pozornosti väčšiny našich médií a politikov prebieha v súčasnosti zaujímavý súdny proces v Poľsku. Poľský historik a historička čelia obvineniam z ohovárania v súvislosti s výskumom správania Poliakov počas druhej svetovej vojny. Proces sa sústreďuje na  historickú publikáciu s názvom „Noc bez konca: Osud židov vo vybraných okresoch okupovaného Poľska“. Podľa trestného zákona z roku 2018 „Kto verejne urazí národ alebo Poľskú republiku, bude potrestaný odňatím slobody až na 3 roky“. Historický výskum podielu Poliakov na antisemitských zločinov je v tomto procese za takú urážku považovaný. Minulý týždeň bola na polícii vypočúvaná novinárka Katarína Markuszová. V jednom článku napísala: „ Dožijeme sa dňa, keď aj poľské úrady pripustia, že medzi Poliakmi bolo rozšírené nepriateľstvo voči Židom a že poľská spoluúčasť na holokauste je historický fakt? “ To stačilo na anonymné obvinenie za porušenie už spomínaného zákona a následné vypočúvanie na polícii.

Hodnotová zásadovosť chýbala aj pri vražde novinára Džamála Chášukdžího, ktorý bol doslova rozporcovaný na veľvyslanectve Saudskej Arábie v Turecku. Po vlne verbálneho rozhorčenia, boli prijaté individuálne sankcie voči niektorým predstaviteľom Saudskej Arábie a niektoré krajiny dočasne pozastavili vývoz zbraní do Saudskej Arábie. Nič zásadného sa ale nestalo a skutočnosťou zostáva, že odpoveď západu na beštiálnu vraždu novinára bola oveľa menej razantnejšia, ako na odsúdenie Navaľného na 3 roky väzenia.

Pred pár dňami sa taktiež objavila informácia, že v USA bude pokračovať vojenský proces s tromi mužmi, ktorí sú podozriví z účasti na bombových útokoch na Bali v roku 2002 a 2003. Podozriví útočníci boli zadržaní v roku 2003 a až do súčasnosti sú bez súdu väznení na základni Guatánamo. USA zadržiavajú na Guantáname 40 mužov, z ktorých len 9 bolo súdených a odsúdených. „Ve zdech detenčních center v Guantánamu umírali lidé, mezinárodní právo i americké hodnoty.“ Toto hodnotenie nenapísal žiadny konšpiračný web, ale internetový portál ČT 24. Ani tento problém ale mnohých ochrancov ľudských práv a hodnotových politikov nevzrušuje. Podobne, ako to bolo pri waterboardingu alebo tajných väzníc CIA v Európe.

Mediálnej aj politickej pozornosti taktiež úplne uniklo, že medzinárodná organizácia práce (to nie je boľševický výmysel,  je agentúrou OSN) vyhlásila rok 2021 za medzinárodný rok eliminácie detskej práce. Podľa údajov OSN vo svete pracuje približne 150 miliónov detí. Najviac ich je v Afrike a v Ázii. S problémom detskej práce sa borí napríklad India, ktorá v roku 2017 prijala zákon zakazujúcu pracovať deťom do 14 rokov, ale súčasne pre nich zaviedla výnimku, že po vyučovaní môžu pracovať pre rodinné podniky. Detská práca je tak v podstate stále neregulovaná a podľa oficiálnych odhadov v Indii pracuje vyše 10 miliónov detí, ale reálne to pravdepodobne bude oveľa viac. Podľa niektorých je to chudobná krajina, čo limituje jej schopnosť bojovať s týmto problémov. India je ale chudobná len pre niektorých, portál eurasiareview uvádza, že aj v Indii miliardári bohatnú, chudobní chudobnejú a priepasť medzi bohatými a chudobnými sa neustále prehlbuje: „Pozoruhodným faktom rastúcej nerovnosti je, že počas pandémie bohatstvo najbohatšieho indického muža Mukesh Ambaniho sa zdvojnásobila na  5837 miliárd indických rupií; zatiaľ čo nekvalifikovanému pracovníkovi bude trvať 10 000 rokov, kým zarobí to, čo Ambani za hodinu.“ Takže zdroje by boli, len ich distribúcia je výhodná len pre vyvolených. Ani tento problém ochrancov ľudských práv príliš nezaujíma.

Vyhlásenie tohto roku ako roku eliminácie detskej práce prešlo na Slovensku bez záujmu od politikov, cez média až po politické „mimovládne“ organizácie. Každý z nich venuje detskej práci vyše 150 miliónov detí  menej pozornosti ako osudu Alexeja Navaľného. EÚ prijíma sankcie voči ruským a bieloruským predstaviteľom zodpovedným za porušovanie ľudských práv, sankcie voči podnikom, politikom aj oligarchom. Možno by stálo za úvahu prijať sankcie aj voči jednotlivcom a firmám, ktoré využívajú prácu detí. Možno by stálo za úvahu zhabanie ich majetku v európskych bankách a poskytnúť ho na riešenie problematiky detskej práce. To by sa ale muselo aj chcieť.

Vyše napísané neznamená, že nie je správny postoj EÚ vo vzťahu k Bielorusku, mnohým problém ruskej politiky a podobne. Je správne podporovať ľudí v Bielorusku a Rusku, ktorí majú právo vyjadrovať svoj názor a usilovať sa o zmenu pomerom. Je správne poukazovať na porušovanie ľudských práv vo svete, ale nie selektívne, podľa politického alebo ideového kľúča, ale všade, kde k tomu dochádza.  Nie je správne používať tento argument účelovo a zabúdať na problémy vlastné, zatvárať oči pred nedostatkami spojencov a partnerov. Potom skutočne používame „dvojité štandardy“ ľudských práv a takýto boj za ľudské práva stráca dôveryhodnosť.