romanlaml

Veľká časť médií a novinárov sa deklaruje za ochrancov čistoty verejného života, za bojovníkov za pravdu, za strážcov politikov a hovorcov verejnosti. Čiastočne je to aj pravda a je dobre, že odkrývali a odkrývajú mnohé politicko-ekonomické prepojenia a nepravosti verejného života. Problémom ale je, že ich záujem o pravdu sa často zastavuje pri dverách ich vlastných politických predstáv a vlastných záujmov.

Názorným príkladom tohto tvrdenia je ich postoj ku kauze kúpe pozemku prezidentom Kiskom. V tomto prípade je dôvera apriori dávaná na stranu Kiskových argumentov „dobrej viery“, bez toho aby boli hľadané aj iné možné odpovede. Možno má Kiska pravdu a aj on je obeťou podvodníkov. Toto poznanie by ale malo stáť nie len na jeho tvrdení, ale na podložených informáciách o pozadí celého prípadu. Pokiaľ sa účastníci obchodu poznali, pokiaľ bola cena pozemku nízka, pokiaľ bol pozemok kúpený bez listu vlastníctva a podobne, tak to sú relevantné dôvody na záujem našich pravdumilujúcich investigatívnych novinárov o pozadie tejto kúpy.  Tu je ale ticho ako pred búrkou, ktorú by mohli vyvolať a ktorá by im nezapadal do obrazu sveta. Otvorených a nejasných otázok je v tomto prípade dosť, ale časť médií si vystačí s tvrdením o Kiskovej naivnosti a nemajú najmenší záujem o preniknutie do pozadia prípadu. Prečo dokázali odhaľovať rôzne väzby medzi Baštrnákom, Kaliňákom a podobne, ale do pozadia tohto obchodu nie je najmenší záujem preniknúť? Som si istý, že keby podobnú kúpu urobil Fico alebo Kaliňák, snaha o preniknutie do pozadia prípadu by bola mimoriadna. A bolo by to správne.

Tento prípad opätovne odhaľuje účelovosť postupov veľkej časti mediálneho mainstreamu, keď sa ignorujú skutočnosti, ktoré nezapadajú do schémy pôsobenia na verejnosť. Za odhaľovanie káuz spojených so súčasnou vládnou mocou je potrebné novinárov aj média oceniť. Súčasne je ale potrebné povedať, že ich orientácia len na vládne strany, najmä na Smer a ignorovanie napríklad tejto kauzy nie je len obrazom ich neobjektívnosti, zaujatosti a politickej účelovosti, ale priamo sa tak podieľajú aj na deštrukcii demokracie, na ktorej im údajne toľko záleží. Vlastná predstava reality má pre nich väčšiu hodnotu ako realita skutočná.  Žurnalistika pre nich nie je toľko deklarovaná služba verejnosti, ale spôsob ovplyvňovania a formovania verejnosti, prostredníctvom poskytovania selektívne vybraných informácii, ktoré zodpovedajú ich ideovému videniu sveta.

Pre veľkú časť Slovákov sú neoprávnené vratky DPH v hodnote aj niekoľko miliónov EUR abstraktným činom s takou sumou peňazí, ktorú si nedokážú ani reálne predstaviť. Ďaleko viac je pre nich konkrétnejším prípadom strata alebo získanie pozemku za podozrivých okolností. Skoro každý z nás má niekde menší alebo väčší kus pôdy a často počúvame alebo čítame o súdnych sporoch o niekoľko metrov štvorcových záhrady. Každý asi cíti, že „výhodná kúpa“ s pravdepodobne veľmi nízkou cenou si zasluhuje pozornosť, najmä keď je jej súčasťou hlava štátu. Ignorovanie tohto problému zo strany prokiskovských médií len nahráva „alternatívnym“ médiám, ktoré sú i pri všetkých výhradách voči mediálnemu fanklubu prezidenta Kisku, skutočne masovými šíriteľmi dezinformácii a konšpiračných teórií. Človek si odpoveď vždy nájde, problémom je, či mu ponúkneme serióznu, aj keď možno nepríjemnú odpoveď, alebo sa budeme tváriť, že problém neexistuje, pretože my nechceme aby existoval. Ignorovanie nepríjemných skutočností opäť len znižuje dôveryhodnosť mainstreamu.

Prezident Kiska vo svojom prejave v OSN povedal: „…slobodné médiá sú našimi spojencami, nie nepriateľmi. Sú ochrancami našich zásad. Často sú to práve médiá, ktoré ako prvé upozorňujú, že sa veci uberajú nesprávnym smerom. A vyžadujú, aby sa tí, ktorí porušili pravidlá, za svoje činy zodpovedali.“ Bolo by to pekné, keby to aj na Slovensku bola pravda.