romanlaml

Opoziční poslanci NRSR a Európskeho parlamentu zaslali predsedovi vlády SR otvorený list, ako reakciu na jeho účasťou na oslavách 80. výročia ukončenia druhej svetovej vojny v Čínskej ľudovej republike.

V liste sa okrem iného uvádza:  „Druhá svetová vojna bola zápasom proti agresívnym totalitným režimom, ktoré si za prvý cieľ svojej expanzie zvolili slobodné a demokratické krajiny, ktoré nikoho neohrozovali. Bola preto aj zápasom za slobodu, za právo národov nezávisle určovať svoj osud bez vonkajšieho zasahovania a za právo občanov žiť slobodne, bez strachu z prenasledovania totalitným režimom. Práve tieto hodnoty – sloboda, právo na sebaurčenie a ľudská dôstojnosť – sú dnes opäť vystavené skúške.“ Znie to pekne, ale je to propagandistické blabotanie.

Prezentovať druhú svetovú vojnu ako zápas „proti agresívnym totalitným režimom“ nie je pravdivé, pretože totalitné režimy boli na oboch stranách vojny. „Totalitný“ Sovietsky zväz bol tým, ktorý niesol najväčšiu ťarchu bojov proti fašizmu a nacizmu.

Z globálneho pohľadu bola prvým cieľom „expanzie“ Čína, napadnutá Japonskom. Čína rozhodne nebola demokratická krajina. Na európskom kontinente to bolo Poľsko, ktoré taktiež nebolo „slobodnou a demokratickou“ krajinou, ale antisemitskou a šovinistickou krajinou s autoritárskym režimom, ktorý do poslednej chvíle dúfal, že bude nemeckým spojencom pri jeho predpokladanej expanzií na východ. Vtedajšie Poľsko nebolo žiadnou mierumilovnou krajinou, ktoré nikoho „neohrozovalo“.  Napr. 28. septembra 1934 poľský minister zahraničia Beck vyhlásil: „Poľsko zo svojej vôle vyhlasuje, že odo dneška spája svoj osud s osudom Nemecka… Poľska vláda vyhlasuje, že je odteraz oslobodená od akýchkoľvek záväzkov voči Československu a pripomína svoje prianie vytvoriť spoločnú hranicu s Maďarskom!“ Poľsko malo voči Československu územné nároky, využilo politickú situáciu po Mníchovskej dohode a v novembri 1938 poľská armáda zabrala časť územia Československa. Poľsko sa aktívne podielalo na formovaní politickej situácie v Európe, ktorá viedla k Hitlerovskej agresií a ktorej sa aj Poľsko stalo obeťou.

Druhá svetová vojna bola podľa signatárov otvoreného listu „zápasom za slobodu, za právo národov nezávisle určovať svoj osud bez vonkajšieho zasahovania“. Toto ale platilo len pre niekoho.  Napríklad Francúzsko, veľmi krátko po skončení II. svetovej vojny, začalo v Indočíne vojenskou silou obnovovať svoju predvojnovú koloniálnu moc. Túžba tamojších národov, slobodne si určovať svoj osud, mala byť vojensky potlačená. Podobná situácia bola aj v mnohých iných koloniálnych krajinách, kde si svoje „právo na sebaurčenie“  museli vybojovať, práve na víťazných krajinách II. svetovej vojny.

Druhá svetová vojna, rovnako ako každá iná vojna, bola vojnou o moc a vplyv. Tieto faktory taktiež vytvárali limity „hodnotám“, optikou ktorých sa na tento konflikt dodatočne pozeráme a ktoré do tejto dodatočne vkladáme. Pohľad opozičných poslancov na II. svetovú vojnu je propagandistická fabulácia, ignorujúca historické skutočnosti, ktoré sa do ich obrazu sveta nehodia.