Keď Monika Tódová dáva otázky Róbertovi Ficovi ohľadom jeho plávania, užívania rôzneho majetku a podobne, jej otázky sú legitímne. Aj keď sa Ficovi nepáči pozornosť venovaná jeho plávaniu, malo by byť objasnené, či nemôže ísť o pozornosť, ako odplatu za pozornosť inú. Samozrejme, že je to relatívna drobnosť, ale aj takéto drobnosti môžu byť niekedy významné. Verejnosť má právo na vysvetlenie všetkého, čo môže vyvolávať akékoľvek podozrenie. Toto by sa ale malo týkať všetkých, ktorí pôsobia vo verejnom živote, vrátane novinárov. Tam už ale ochota dostávať sa pod drobnohľad nie je taká, akú novinári sami vyžadujú od iných.
Malo by platiť, aby volajúci po spravodlivosti bol sám spravodlivý. Aby nekričal ten, ktorý sám má maslo na hlave. A to najmä preto, aby jeho požiadavky boli dôveryhodné, aby občan mohol veriť, že ten ktorý sa zaštiťuje verejným záujmom to tak skutočne myslí a nezneužíva len záujem občana na presadzovanie záujmov iných.
Jedným z hlavných príbehov týchto dní je sledovanie novinárky Tódovej. Ozvali sa novinári, politici, prokuratúra a udalosť preveruje polícia. Neviem či je sledovanie niekoho právne v poriadku a som zvedavý ako to posúdia zodpovedné orgány. V tejto súvislosti nerozumiem ale tomu, aký je rozdiel napríklad medzi sledovaním Moniky Tódovej a sledovaním Kataríny Szálaovej, ktoré otvorene priznal Denník N. Katarína Szálaová je podľa Denníku N priateľkou R. Fica. Dennik N jej z tohto pohľadu oprávnene venoval pozornosť a Monika Tódová publikovala 10. júna 2020 článok pod názvom „Fico prespáva aj v Hiltone. Nad pomery žije aj jeho nová priateľka, čakateľka na prokuratúre“. V článku sa okrem iného píše: „Szalayová chodí z Hiltonu rovno do práce – do neďalekej budovy prokuratúry na Vajnorskej ulici. Po práci ide zase naspäť do hotela.“ Ide o charakteristiku každodennej, opakujúcej sa činnosti, ktorá sa dá zistiť len sledovaním. Takže sledovanie Tódovej je problém, ale sledovanie Szálaovej problém nie je? Aký je medzi nimi rozdiel?
Myslím, si že je v poriadku, keď sa novinári zaujímajú aj o okolie politikov a preto ich musia aj svojim spôsobom „sledovať“. Taktiež si ale myslím, že rovnakú pozornosť, akú venujú novinári súkromiu politikov, je možné venovať aj súkromiu novinárov, pretože aj oni majú veľký spoločenský vplyv a aj tu sú možné rôzne ovplyvňovania alebo korupcie. Ide o klasickú dilemu – kto stráži strážcov? Naši samo ustanovení strážcovia demokracie by mali akceptovať zvýšenú pozornosť venovanú ich životom z rovnakých dôvodov, ktoré aplikujú na politikov a taktiež preto, pretože aj oni si prisvojujú právo kontroly nad životmi iných.