Jedna z osobností Kiskových „Za ľudí“ si na margo neustálych kontroverzii medzi opozičnými lídrami myslí, že nemá zmysel otvárať sporné témy. Narážala najmä na aktuálne vyjadrenia I. Matoviča o registrovaných partnerstvách a migračnej politike. Okrem týchto konkrétnych tém, je to aj zaujímavý príspevok k ponímaniu politiky ako takej. Už samotná existencia množstva opozičných strán od stredu napravo ukazuje, že medzi ich „hodnotovým“ a „obsahovým“ smerovaním sú rozdiely. Keby tomu tak nebolo, toľko strán by nebolo potrebných. Je síce možná aj úvaha, že rozdiely medzi týmito stranami sú definované najmä egom ich lídrov, ale takto to určite nie je (žartujem). Keďže sú teda medzi nimi tak významné rozdiely, ktoré odôvodňujú ich samostatnú existenciu, je veľmi ťažko možné ignorovať sporné témy a zamerať sa len na témy, ktoré tieto strany spájajú. A čo problémy, na ktoré majú odlišné názory? Budú ich programovo ignorovať? Politika je ale správou vecí verejných a politici musia reagovať na všetky problémy spoločnosti a nie len na tie, na ktoré majú spoločný názor.
Už spomínané veľké množstvo opozičných politických strán ich núti hľadať si, respektíve vytvárať témy, ktorými sa odlišujú od svojich partnerov a ktorými odôvodňujú svoju samostatnú existenciu. Tým sa vytvára priestor na to, že sú umelo formulované problémy, ktoré skutočnými problémami nie sú, ale viac či menej úspešná je snaha ich implantovať do spoločnosti. Pokiaľ sa také témy stávajú nosnými pre politickú silu, konštruktívne formulovaná politika je takmer nemožná a množstvo úsilia je venované riešeniu ničoho.
Je taktiež realitou, že čím viac partnerov, tým viac záujmov a sporných tém a tým ťažšie hľadanie dohody. Možno bude Slovensko pokusom, aké sú limity koaličného vládnutia, inými slovami, koľko strán v koalícii môže vytvoriť funkčnú vládu. Tým je myslená vláda, ktorá má schopnosti riešiť aj skutočne náročné problémy spoločnosti.
Tak ako sa rozpadla Radičovej vláda na eurovale, tak pre budúcu mnohočlennú koalíciu môže byť osudová ďalšia celoeurópska krízová téma, ku ktorej bude musieť Slovensko zaujať jednoznačný postoj. Pôjde o problém, ktorý nebude možné podľa Remišovej návodu neotvárať a bude nutné k nemu zaujať stanovisko. Rozdiele postoje opozičných lídrov k niektorým oblastiam európskej politiky umožňujú predpoklad, že dosiahnutie spoločného stanoviska k niektorým problémom je málo pravdepodobné.
Zásadným problémom prípadnej širokej vládnej koalície tvorenej súčasnou opozíciou ale nebude obsahová a programová rozdielnosť. Tá tu totiž do značnej miery reálne absentuje a väčšina strán sa od svojich partnerov diferencujú na základe nepodstatných rozdielov. Tieto len zakrývajú skutočnosť, že podstatou existencie mnohých politických síl je ego ich vodcov. Tam bude položený základ ich neúspešného vládnutia v prípade úspechu vo voľbách.
No a samozrejme nie je možné zabudnúť na I. Matoviča, o ktorom nikto a nikdy nevie čo urobí. Podľa Kisku by bol síce Matovič dobrý premiér, ale tento výrok skôr ukazuje na Kiskovu politickú infantilnosť, ako na jasný úsudok. Predstava stabilného vládnutia s nestabilným Matovičom je nereálna.