Smer je už dlhú dobu dominantnou silou na našej politickej scéne. To prirodzene vyvoláva únavu a túžbu po novom. Smer je taktiež spájaný s mnohými kauzami, ktoré túžbu po zmene u veľkej časti spoločnosti umocňujú.
Dá sa predpokladať, že najbližšie parlamentné voľby výrazne zmenia politickú mapu Slovenska a je len na strane Smer, do akej miery bude súčasťou tejto zmeny. Smer totiž už dlhšie obdobie žije z podstaty. Pohltenie celého ľavicového spektra Smerom, mu umožnilo dosiahnuť vynikajúce volebné výsledky, ale taktiež odstránilo konkurenciu. Smer sa tak preto mohol a začal správať ako monopol na trhu. Necítil sa byť ohrozovaný a rezignoval na svoj vlastný politický vývoj. Len sa pragmaticky prispôsoboval náladám spoločnosti, aby tak získal niečo naviac nad svoju tradičnú volebnú základňu a toto mu stačilo pre „pohodlný“ život. Smer sa ale týmto politicky rozkročil tak, že dnes sa pokúša osloviť voličov od radikálnejšej ľavice až po kresťanských nacionalistov. Do veľkej miery ale zabúda na svoj sociálno-demokratický základ svojej politiky, ktorý nahrádza sociálnymi opatreniami.
Spoločenskú únavu zo svojej vlády, ktorá sa postupne prejavovala v niekoľkých posledných voľbách Smer ignoroval a stále sa tváril ako víťaz. Smer je síce stále najsilnejšou politickou silou na Slovensku, ale v systéme pomerného zastúpenia je to málo. Strana musí byť aj politicky prijateľná a Smer sa v tomto smere dostáva na vedľajšiu koľaj. Róbert Fico sa môže aj oprávnene hnevať na média a novinárov, za ich účelový a neobjektívny prístup k strane aj jeho osobe, ale mal by si priznať, že veľkou mierou aj on napomáha pri tvorbe tohto obrazu. Konfrontačný prístup k novinárom, Trošková po jeho boku, bývanie u Bašternáka, ako aj mnoho ďalších problémov Fico ignoroval a nevysvetlil. Ficova snaha o vstup na ústavný súd nemala z hľadiska politiky strany žiadny význam a nedá sa vnímať inak ako zámer získania osobného benefitu s využitím strany. Fico sa zo skutočného bojovníka za svoje politické presvedčenie, ako v prípade eurovalu (kde mohol odmietaním získať populistické body), presunul na pozíciu populistu, ako v prípade Istanbulskej dohody. Táto nepredstavuje nič z toho, čo o nej tvrdia jej konzervátivno-nacionalističtí kritici, na stranu ktorých sa Fico pridal.
Fico tvrdí, že Smer je najúspešnejší politický projekt v krátkych dejinách slovenskej štátnosti. Má pravdu a za mnohé svoje kroky zasluhuje rešpekt. Politika ale nie je o zásluhách. V súčasnosti totiž záleží najmä na ňom, či tento politický projekt bude skutočne politickým a nie len osobným projektom a či prežije svojho zakladateľa. Mečiar aj Dzurinda svojím egom pochovali svoje strany. Skutočná politická strana musí mať schopnosť meniť lídrov a reštartovať tak svoje pôsobenie. Fico dokázal prekročiť svoj tieň a opustiť miesto premiéra. Dnes musí dokázať uskutočniť také zmeny v strane, ktoré umožnia nástup nového lídra a súčasne nebudú znamenať rozdelenie strany. Inými slovami, Fico musí opätovne sám seba „upozadiť“, aby mal Smer reálnu politickú budúcnosť. Smer má na to relatívne ideálne podmienky. Ako už bolo spomenuté na ľavej strane politického spektra nemá konkurenta. Má dlhodobo stabilnú voličskú základňu, ktorú by nemala ohroziť nekonfliktná zmena vo vedení strany. Veľa voličov Smeru je do značnej miery naviazaná na osobu predsedu strany, ale s veľkou pravdepodobnosťou by akceptovala jeho ústup do úzadia. Takáto zmena by v období pred parlamentnými voľbami mohla osloviť aj voličov ďalších.
Skutočnosťou zostáva, že všetko závisí výhradne na rozhodnutí Fica. To samo o sebe ukazuje, že Smer nie je takou politickou stranou, za akú sa vydáva. Pokiaľ ju ale Fico oslobodí od seba samého, možnosť reštartu stále existuje.