Prezidentské voľby nám priniesli novú hlavu štátu, ale taktiež niekoľko otáznikov. Slovensko si opätovne zvolilo človeka bez politickej minulosti, ktorý bol pred rokom v širšej verejnosti takmer neznámy. Volič má na to samozrejme právo, ale je to upozornenie na to, že ani v budúcnosti nie je možné vylúčiť obdobný scenár a to v situácii, keď viac ako polovica oprávnených voličov nevolila. Časť z týchto tvoria ľudia, ktorí majú odlišnú víziu fungovania spoločnosti a o myslení ďalších nevieme takmer nič. Nie je ale možné vylúčiť, že sa môže objaviť osobnosť spájajúca myšlienky Kotlebu, konšpirácie Harabína a čaro osobnosti Čaputovej a Slovenskom sa prevalí vlna pravicového populizmu najhrubšieho razenia. Tieto voľby totiž opäť ukázali, že je možný nepredvídateľný a rýchly nárast preferencii a emócie sú reálnym a významným faktorom mobilizácie voličov.
Volebná kampaň a profily kandidátov taktiež ukázali jednu vec, že voliči Čaputovej a Šefčoviča majú k sebe v principiálnych otázkach bližšie, ako si myslia. Okrem spoločnej „proeurópskej“ orientácie ide aj o obdobný pohľad na fungovanie štátu. Na ten istý pohár s vodou sa jedna strana pozerá ako na poloprázdny a druhá strana ako na poloplný. Nikto z nich ten pohár ale nechce rozbiť. Pre veľkú časť voličov Kotlebu a Harabína je ale tento pohár neprijateľný, odmietajú ho a požadujú celkom iný. Potenciálne riziko tvorí práve tých približne 30% občanov s volebným právom, ktorí sa zatiaľ nevyjadrujú, ale nikdy nevieme kto, kedy a ako ich dokáže zmobilizovať.
Politické strany, ktoré sa deklarujú sa demokratické, by preto mali viac myslieť na riziká, ktoré prinášajú antisystémové sily. Kotlebov skryto prezentovaný „stavovský“ štát môže byť pre veľa ľudí zaujímavý a môžu ho považovať za východisko pri riešení spoločenských problémov. Ich negatívne pocity zo spoločenského vývoja často posilňujú politici z celého politického spektra, ktorí sú za okamžité politické body schopní čohokoľvek. Matovič, Blaha, Sulík, Fico, Kiska, Galko a mnohí ďalší dostali politiku na úroveň osobných útokov, invektív, urážok, nepodložených obvinení z trestných činov až po označenie celej krajiny za mafiánsky štát. Politici aj média okrem reálnych problémov často vytvárajú aj problémy fiktívne a občanovi sa tak predkladá zmes reality a fikcie, ktorá sa nedá overiť a ktorej smrad zostáva v spoločenskom ovzduší. Rovnako ponímanie politického života ako zápas dobra so zlom je nielen nepravdivé, ale aj nebezpečné. Ponúka totiž ilúzie, ktoré nie je možné naplniť a výsledkom čoho sú len ďalší sklamaní voliči, ktorí ako zhrdení milenci odchádzajú k sokovi, aby pomstili svoje ponížené city. Sklamaný občan je najľahším cieľom pre kotlebovcov a im podobných. Tých sklamaných občanov ale vytvárajú najmä politické elity, ktoré vo veľkej miere zlyhávajú pri správe vecí verejných a pre ktorých sa politická súťaž stala nechutným osobným súbojom.
Keby nič iné, tak budúca prezidentka sa dokázala presadiť bez toho, aby do volebnej kampane vnášala osobné útoky a proti súperom sa dokázala vymedziť nekonfrontačne. Z tohto pohľadu má preto s veľkou časťou opozície aj súčasným prezidentom spoločného menej, ako si oni myslia. Pre Slovensko bude len dobre, keď pri tomto prístupe zotrvá aj naďalej.