Slečná Trošková nemala u predsedu vlády čo robiť. Bez ohľadu na jej v súčasnosti medializované styky s údajnou mafiou, už jej samotné šteklivé fotografie by mali byť dostačujúcim dôvodom na to, aby sa neobjavovala v blízkosti predsedu vlády. To, že sa tak stalo, napokon vyústilo do problému závažnejšieho a tým je podozrenie, že sa jej prostredníctvom dostala mafia do blízkosti premiéra. Nikoho bohužial nezaujíma to najpodstatnejšie, či styky s problematickou osobou udržiavala aj počas svojho pôsobenia na úrade vlády, alebo či to bola už uzatvorená časť jej života. Inými slovami, opoziční politici a média majú jasno. Skutok sa stal. Trošková alebo Jasaň boli v kontakte so problematickou osobou a tým pádom nemali v blízkosti premiéra čo robiť. Čo sa stalo sa stalo, minulosť sa nedá zmeniť a je nutné nedovoliť osobám s problematickými kontaktmi (aj keď možno už minulými), aby sa pohybovali v prostredí vysokej politiky.
Nemusíme s týmto postojom opozície súhlasiť, ale majú na neho právo. Mali by ale uplatňovať tento meter nie len na slečnu Troškovú a pána Jasaňa, ale na všetkých. Prečo nie je uplatňovaný na Sulíka, ktorý sa s inou problematickou osobou, Mariánom Kočnerom dôverne stýkal? Informoval ho a konzultoval s ním politické problémy. S tým istým Kočnerom, ktorého opozícia na tlačových konferenciách zaraďuje medzi podozrivých z vraždy novinára a jeho partnerky a ktorý sa nebohému novinárovi vyhrážal, bol Sulík v priateľskom vzťahu! Skutok sa stal! Nemal by podľa logiky, ktorú presadzuje aj SaS, byť jej predseda diskvalifikovaný z vysokej politiky? Aj tu sa skutok stal, aj tu bol Sulík v kontakte s kontroverzným podnikateľom, ale stačilo Sulíkovo ospravedlnenie a nasypanie si popola na hlavu a naše médiá a opozícia toto ako problém nevidia. Nie je v tomto postoji veľký rozpor? Čo je u Troškovej a Jasaňa zásadný problém, je u Sulíka tolerovaná chybička.
Úprimne povedané si myslím, že Sulíkova chyba by v súčasnosti nemala mať vplyv na jeho politickú kariéru. Každý robí chyby. Taktiež si ale myslím, že pokiaľ sa Trošková pred x rokmi stýkala s niekym (a pokiaľ ten styk nepokračuje), kdo je dnes považovaný za mafiána, tak to nemusí automaticky znamenať prienik mafie na úrad vlády. Je to možné, ale zatiaľ nedokázané. Smutné ale je, že práve Sulík je medzi tými, ktorí vehementne presadzujú ten účelový pohľad a hovoria o prieniku mafie k Ficovi. Sulíkovi nedochádza, že kameňuje niekoho za niečo, čo spáchal aj on sám? Jeho strata súdnosti je ohromujúca.
Časť médii ale uplatňuje podobný prístup aj v prípadoch iných. Ja si taktiež myslím, že Fico by nemal bývať tam kde býva, že podozrenia okolo Baštrnáka, Kaliňáka, ako aj všetky ostatné majú byť dôsledne vyšetrené a prípadne potrestané. Tým všetky ostatné ale myslím aj tie, ktoré nie sú tak mediálne prepierané, ako napríklad daňové problémy Kisku alebo Matoviča. Mediálna pozornosť je politicky účelovo smerovaná najmä na jednu stranu politického spektra, ale tá druhá je skôr chránená a ospravedlňovaná.
Veľká časť médii totiž nefunguje podľa svojich deklarovaných zámerov, ako jeden z pilierov demokracie a ako hľadači pravdy, ale stala sa súčasťou politického boja. Je to nebezpečné a neprijateľné. Ich vplyv na politiku totiž nie je výsledkom politickej súťaže, ale vychádza len z toho, že niekto má dostatočné finančné zdroje na podnikanie v mediálnej oblasti a zarába predávaním informácii a názorov. Určitým spôsobom je predmetom tohto podnikania ovplyvňovanie verejnej mienky. Toto nie je myslené ako dehonestovanie žurnalistiky, ale len vyjadrenie podstaty problému. Ide o podnikanie, ktoré by ale malo byť spoločensky maximálne zodpovedné a ktoré v niektorých prípadoch môže byť pre spoločnosť aj nebezpečné. Tak ako je tomu v súčasnosti u nás, kde novinári nehľadajú pravdu, ale usilujú sa byť tvorcami toho správneho a pravdivého pohľadu na svet. Mediokracia by rozhodne nemala byť našim cieľom.
Média nás často a radi upozorňujú na finančné pozadie politiky, ale už ďaleko menej upozorňujú na vlastné finančné pozadie. Akoby moc peňazí bola schopná ovplyvniť len politiku, ale noviny a televízia sú tomuto vplyvu odolné. A zatiaľ, čo aj ten najneschopnejší politik musí byť zvolený a získáva tak legitímne právo zastupovať svojich voličov, tak veľká časť novinárov je len zamestnancom niekoho. A každý, kto mal niekedy nejakého zamestnávateľa veľmi dobre vie, že jeho slobodná vôla v rámci jeho povolania je limitovaná záujmami zamestnávateľa. V médiách to nie je iné.
A aj opozícia by si mala uvedomiť, že keď sa hýbatelia médii na nich z nejakého dôvodu nahnevajú, tak v pozícii štvanej zvere môžu byť o pár mesiacov oni. A nebude sa im to páčiť…